Mesto Vysoké Tatry, rozprestierajúce sa na úpätí najvyššieho slovenského pohoria, vzniklo spojením 15 tatranských osád. Tie boli zakladané ako kúpeľné, liečebné osady, ktoré pred desiatkami rokov navštevovali pacienti z celého sveta. Pôsobili tu odborníci z radov lekárov, no nezameniteľný vplyv pri liečbe mala práve tatranská klíma, studená horská voda a prírodné esencie, vďaka ktorým sa tu už v minulosti darilo aj „nevyliečiteľne chorým“ pacientom. Podstatou klimatického kúpeľného pobytu je jednoduchá a pre všetkých dostupná klimatoterapia – jedinečná kombinácia horskej klímy doplnená pohybom na čerstvom vzduchu.
Tatry boli v zime prázdne
Vysoké Tatry sú celoročne obľúbeným strediskom cestovného ruchu s medzinárodným významom, avšak dlho boli len letoviskom. Priekopníkom cestovného ruchu bol gróf Štefan Csáky, ktorý dal roku 1793 pri liečivých prameňoch železitej minerálnej kyselky pod Slavkovským štítom postaviť zrubové domy pre prvých návštevníkov hôr. Začal písať dejiny prvej tatranskej osady – Šmeksu – dnešného Starého Smokovca. Prichádzalo čoraz viac turistov, horolezcov, vedcov a umelcov, ale aj pacientov, ktorí vyhľadávali prestížne kúpele, sanatóriá pod Tatrami.
Základnými liečebnými prostriedkami (fungujúcimi dodnes) boli: chladnejší tatranský vzduch bez znečistenia, vysoké hodnoty slnečného svitu, vône lesov, praktizovali sa aj vaňové kúpele s chladnou vodou zo Studeného potoka, do ktorej sa pridávali kosodrevinové esencie.
Podtatranské kúpeľné osady boli v prevádzke len počas leta – počas zimy sa úplne vyprázdnili. Zmenil to až lekár, klimatoterapeut Mikuláš Szontagh, zakladateľ Nového Smokovca (1875), ktorý sa výraznou mierou pričinil o rozvoj tatranského regiónu. Pozoroval liečivé účinky tatranskej chladnej horskej klímy s veľkým počtom jasných dní a intenzívneho slnečného žiarenia, so suchým vzduchom nasýteným vôňou lesa v krásnom prostredí v obklopení hôr a vyššou nadmorskou výškou, kde je nižší atmosférický tlak. Zistil, že práve to sú ideálne podmienky pre celoročnú liečbu respiračných ochorení. A tak ako prvý v Uhorsku zaviedol pobyty v zimných mesiacoch, čím roku 1882 skončila éra Tatier ako letoviska. Spočiatku nemal veľa priaznivcov, odvážlivcov, ktorí boli ochotní stráviť v Tatrách aj zimné mesiace. No v súčasnosti si vyľudnené osady počas zimy ani nevieme predstaviť.
Nový koncept liečby pod Kriváňom
Na Štrbskom Plese tomu nebolo inak. Lovcov kamzíkov, pytliakov či hľadačov pokladov vystriedali časom návštevníci bažiaci po relaxe a zdraví v nádhernom tatranskom prostredí. Základy osady (1871) položil Jozef Szentiványi a prvé budovy tak na brehoch plesa pripravili zrod kúpeľníctvu aj pod Kriváňom. Obľúbené kosodrevinové kúpele, s vodou prečerpávanou priamo z plesa, sa postupne rozširovali do ďalších nových objektov. V ponuke boli cínové vane so sprchami, kabínky i kotolňa na ohrev vody. Najprv počas letnej sezóny, neskôr i celoročne. Najvyhľadávanejšou v tom čase bola prírodná ohradená plaváreň (1883) priamo na chladnej hladine. Aktívny pohyb na čistom tatranskom vzduchu pôsobil ako aktívna klimatoterapia už vtedy. Do kúpeľných zariadení prichádzali pacienti za liečbou málokrvnosti, Basedowovej choroby či astmy. I športovci a turisti obohacovali svoj organizmus priaznivými účinkami. Lákadlom bol atmosférický tlak podobný tomu alpskému (3000 m n.m.), pre ktorý Štrbské Pleso navštevujú športovci z celého sveta dodnes. V obklopení nádhernej prírody bohatej na voňavé silice sa v liečebný a kúpeľných zariadeniach uzdravovali pacienti s respiračnými alebo alergickými ochoreniami. Procedúry boli vychýrené dokonca aj v zahraničí. Pribúdali i nové turistické trasy, ktoré dnešný turista veľmi dobre pozná. Chodník k Popradskému plesu (1883), trasa na známy Kriváň (1885) alebo k Plesu nad Skokom (1899) v Mlynickej doline spoločne len podporili myšlienku klimatoterapie.
Nižšie, neďaleko rozvíjajúceho sa ruchu okolo Štrbského plesa začala vznikať i ďalšia samostatná rekreačná oblasť. Nové Štrbské Pleso pod dohľadom majiteľa Karola Móryho začalo prekvitať. Z močarín na svojich pozemkoch vytvoril umelé jazierko a na brehu postavil hotel i rozhľadňu na vyvýšenine. Neskorší majiteľ, Ján Móry tu hosťom na čerstvom vzduchu s očami uprenými na tatranské končiare ponúkal aj čaj či čerstvé koláče.
Aj po prvej svetovej vojne sa opäť navrátilo k tradíciám. Novovzniknuté štátne kúpele s liečebnou hotelovou prevádzkou posilnil i odborník na klimatickú liečbu. Doktor Ján Pullman, manžel známej poetky Mášy Haľamovej, s ktorou spoločne žili na brehoch jazera v dnešnej Vile Marína už v roku 1946 predložil vlastný koncept klimatickej liečby. Medzi prvými začal uvažovať o liečebných programoch pre deti, ktoré sa dovtedy v Tatrách nepraktizovali. O tridsať rokov neskôr jeho plány naplnila výstavba liečebného domu Helios, ktorý fungoval do roku 2005.
Klimatoterapia ako základ rozvoja
Osady celých Vysokých Tatier vlastne štartovali svoj zrod kúpeľnými službami. Väčšina majiteľov či správcov si už od začiatku uvedomovala, že pokračovanie v trende Starého a Nového Smokovca má naozaj niečo do seba. Ľudí, bažiacich za zdravím a pokojom tatranského lesa, pribúdalo. Aj v takej Tatranskej Polianke v ústi Velickej doliny sa začalo (1884) zhurta. Vedľa horárne vznikla poľovnícka chata, neskôr tri ďalšie budovy a v roku 1902 už klimatické sanatóriu, ktoré viedol mladý doktor Michal Guhr. V liečbe využíval najmä metódy klimatoterapie, vodoliečby a elektroliečby. Pacienti prichádzali s nervovými a respiračnými ochoreniami i chorobami štítnej žľazy. Po prvej svetovej vojne sa rozmohla liečba tuberkulózy. Tá nahradila kosodrevinové a limbové kúpele aj vo Vyšných Hágoch. Lokalita pod vedením kniežaťa Hohenlohe prešla pod správu štátu a malé budovy vystriedalo najväčšie sanotórium v Strednej Európe. Liečebné postupy i tu ostávali v harmónii s tatranským prostredím. Celodenný oddych na čistom vzduchu a teplom horskom slnku spríjemňovali pobyt pacientov vo všetkých vysokotatranských liečebniach (Nový Smokovec, Tatranská Kotlina), čomu sa prispôsobovala i architektúra stavieb. Všetky balkóny smerom na juh totižto poskytovali liečivé lúče slnka od rána až do večera, skrz hotely a moderné sanatóriá až dodnes.
Prírodné liečivá
Za stovky rokov sa zmenil charakter tatranských osád (niekdajších štátnych klimatických kúpeľov), poskytovaných služieb, klientela návštevníkov, no liečivá horská klíma ostala. Hoci tatranské osady nefungujú výlučne ako liečebne, dodnes sú Vysoké Tatry vyhľadávané pacientmi prevažne s respiračnými ochoreniami, poruchami látkovej výmeny a metabolizmu, duševnými chorobami, preukázateľne sa potvrdili aj blahodarné účinky horského vzduchu pri liečbe postcovidových stavov (problémy s dýchaním, kašeľ, vyčerpanosť…), ktorými trpí po prekonaní ochorenia až 30 % populácie.
Počas slnečných dní je obľúbená helioterapia – liečba hrejivým horským slnkom. V Tatranskej Kotline sa nachádza jediná sprístupnená jaskyňa v regióne – Belianska jaskyňa, kde sa praktizuje speleoterapia – osvedčená liečebná metóda využívajúca unikátne vlastnosti podzemného prostredia, silu aerosólu obsiahnutého v jaskynnom priestore, na liečbu chronických a alergických chorôb dýchacích orgánov.
V Tatrách nájdeme aj miesta s vysokým počtom záporných iónov (aniónov) v ovzduší, ktoré upokojujú nervy a regenerujú bunky. Prinášajú nám dobrý pocit uvoľnenia na sviežom ľahkom vzduchu v lese, pri vodopádoch, kde sa vďaka ich vyššej koncentrácii cítime vyrovnane, zdravo, nebolí nás hlava.
Pri najbližšej prechádzke prírodou precíťte okrem krásnych výhľadov aj každý nádych čerstvého tatranského vzduchu, ktorý má stáročiami overené liečivé účinky, ako aj hrejivé lúče horského slnka.
